Veľké množstvo mladých ľudí v mojom okolí, kamaráti, či známi pri otázke či pôjdu voliť mi odpovedajú spôsobom: " neidem, nemám záujem, som z toho všetkého unavený, nie je koho, ako to zmením?"
Mladí ľudia strácajú záujem o štát, o to čo sa deje vo veciach verejných. Nevládzu. Sú unavení. Tí, ktorým to chytrejšie ( podľa nich ) myslí urobia to, čo je asi najlepšou možnosťou v týchto ťažších časoch- odídu. Lenže konajú úplne správne?
Odpoveď nie je taká jednoduchá, akou sa na oko zdá byť. Mnohí v tom vidia alibizmus, či neschopnosť meniť svojim zanietením a taktiež svojou občianskou angažovanosťou situáciu a status quo, ktoré tu v súčasnosti panujú ( ostaneme pri tom alibizme, pretože je to vlastne jednoslovné pomenovanie neschopnosti opísanej v druhej časti vety ). A kde sa teda nachádza odpoveď?
Niekde v strede.
Rozumiem im, ale na druhej strane mince je zas názor, ktorý v súčasnosti najviac presadzujem- je nutné zmeniť tento stav, ktorý tu teraz je. A jediný, kto to môže zmeniť, to sme my. Občania Slovenska.
Je potrebné ísť voliť. Je to nielen našim občianskym právom, ale ja osobne pevne verím, že aj povinnosťou. Štát to nie sú len politici. To nie je len vláda, verejné inštitúcie. To sme najmä my, občania. A tak by to malo byť. Štát ma slúžiť nám, nie len my jemu, ako to v poslednej dobe vyzerá.
Množstvo ľudí len nadáva na tento súčasný status quo. Žiada nápravu, žiada, aby štát nebol len byrokratickým a okrádajúcim subjektom. Lenže kto iný, ako samotní občania majú tento stav zmeniť?
Nie je koho voliť? Ale je. Ja osobne neidem voliť stranu, ale konkrétnych ľudí, ktorým nielen verím, ale ja som presvedčený, že majú nielen zdravé myšlienky v hlave, ale aj osobnostný potenciál. A taktiež morálny potenciál. Ten je prvoradý.
Prečo voliť?
Nielen kvôli tomu, aby ste mohli tvrdiť, že mám právo nadávať na to, čo sa deje, pretože som volil. Ide o dosť podstatné voľby, ja si to nemyslím sám, to je úprimne si povedzme fakt. Ja osobne by som rád v budúcnosti na Slovensku ostal a žil v krajine, kde sa nielen dá žiť, ale kde sa žije dobre. Kde štát neokráda, kde je štát nielen mojim pánom ( pravidlá ), ale aj priateľom.
Je tak náročné v tú sobotu 5. marca vstať, ísť sa prejsť s rodinou a odvoliť si to? Ja verím, že to najmä kvôli našej spoločnej budúcnosti je nielen nutnosťou, ale taktiež len malou obetou. Obetou pre zmenu. No nestojí to za to?
